Prednedávnom
ku mne konečne dorazila kniha na ktorú som rok čakala, pričom som neodolala
a začítala sa do nej už po ceste z pošty (našťastie som nemala žiadnu
nehodu a ani som nenarazila do žiadneho stĺpu). Tentokrát nie je vôbec
podstatné o akú knihu ide alebo prečo, skôr by sme sa mohli zamerať na to,
či človeku môže čítanie alebo vlastníctvo knihy/mangy alebo akejkoľvek formy
príbehu spôsobiť pocit absolútneho šťastia. Takého, kde vás príbeh doslova
vytrhne z reality pri čítaní a najlepšie aj hodiny po dočítaní
poslednej vety?
Keď
som sa pred pár mesiacmi s kolegyňou rozprávala o knihách, pomerne
dosť ma prekvapilo, že nikdy neprežila nadšenie z príbehu, kedy by mala
pocit, že danú knihu by vedeli vytrhnúť len z jej chladných, mŕtvych rúk
alebo že by nemohla na daný príbeh prestať myslieť. Vlastne, ona sa dosť divila
mne, keď som neprezieravo priznala, že občas tento pocit mám, čo ma automaticky
definovalo ako divnú. Napríklad mne sa napríklad nepáčia slovenské reality show
a ich popularita príde divná mne.
Ale
späť k veci, a teda k tomu, či človek môže byť závislý od kníh
a prečo vôbec? Ruku na srdce (stačí úplne obrazne) kto z vás
prežil/neprežil krásny moment, keď ste konečne po dlhom čakaní získali niečo,
po čom ste túžili? Konečne vyšiel nový diel vášho obľúbeného diela, prežili ste
pocit nadšenia pri nejakej scéne, snívali s otvorenými očami v škole,
v práci, na rande... Moment, keď ste si povedali, že umriete, ak nebudete
mať pokračovanie okamžite a pocit šťastia ale zároveň aj zúfalstva, že
niečo krásne skončilo?
Možno
som divná, ale ľutujem každého, kto to nedokázal prežiť. Knihy nám ponúkajú
niečo iné, vďaka nim objavujeme nové a nové svety až do momentu, keď by
sme bez nich nevedeli žiť. Alebo aspoň dostaneme pocit, že by sme nevedeli.
Každý máme inú úchylku – ja si napríklad kupujem knihy, ktoré som už čítala ako
ebook, pretože tým podporím autora, stanem sa hrdým vlastníkom a netreba
zabudnúť na jednu z najúžasnejších vôní na svete – vôňu novej knihy, hoci
sa občas stane, že si ju už neprečítam. Jednoducho vždy nájdem novú a opakované
čítanie odsúvam na neskôr. Vyšlo príliš veľa kníh na to, aby som stíhala čítať
všetky moje knihy niekoľkokrát a navyše je tu stále nádej, že ďalšia
kniha, ktorú vezmem do ruky bude nový Mistborn, Wintersmith alebo Harry Potter.
A práve ten pocit, že práve tá ďalšia kniha bude tá, vďaka ktorej opäť
prežijem pocit šťastia a nadšenia ma núti čítať nové a nové knihy.
A prestať čítať znamená vzdať sa nádeje na prežitie niečoho úžasného.
PS:
mojim tajným snom je stratiť pamäť, pretože mám slušnú kôpku kníh, pri ktorých
by som chcela zažiť pocit prvého čítania keď neviete čo bude nasledovať
a môžete ešte raz prežiť pocit sladkej nevedomosti a očakávania.
Tak v tomto viem presne, ako sa citis! A aj som presne taka ako ty :D Knihy boli mojimi priatelmi od kedy som prisla na svet (doslova, pretoze mama nam doma citavala pravidelne rozpravky, az som ich vedela naspamät) a vdaka nim mozem tvrdit, ze som prezila idealne detstvo. Keby nie knihy asi by som bola skor nestastne dieta (ked si tak vezmem, v podstate som nikdy nemala ziadnych blizkych a dlhorocnych kamaratov v skole- ale ani mi nechybali, preoze som mala KNIHY). Vdaka ni som prezila dobrodruzstva, o ktorych sa väcsine ludom moze len snivat. Citala som vsade- na zachode, rano pred skolou, po ceste, v prestavkach, pocas hodiny (zakladka bola nuuuuuudna), pred spanim, vo vani....pocas jedla :P a ked som citala, nic som nepocula, vratane mojho mena, ked ma mama volala. Takze ano, viem aky je to pocit uplne sa prehupnut do inej reality a zzit sa s postavami, a ako smutno je cloveku ked otoci poslednu stranku. A kolkokrat som zazila ten absolutny pocit stastia- ani to neviem zratat. Casto. A nevymenila by som ho za nic ine- a ak to znamena ze som divna, vycapim si to na celo a hrdo sa s tym bude prechadzat po hlavnej ulici :)
OdpovedaťOdstrániťPS: aj to so stratou pamäte poznam, nikdy napriklad nezabudnem na to, ked som prvykrat citala Pana Prstenov a ake zimomriavky mi ehali po chrbate. Na druhej strane, s kazdym novym citanim objavujem viac a viac veci (v knihach, ktore su dobre, pretoze tie su mnohovrstvove a vzdy v nich najdes nieco ine). A aj inac vnimam knihy v roznom veku- tak je to napr. s Malym Princom. Zakazdym, ked ho precitam (prvykrat som ho citala ako 8rocna) objavim nejay dalsi zmysel :)
uznavam, ze opakovane citanie ma svoje caro a tiez zboznujem, ked nadabis na nieco nove, co si si predtym nevsimla, ale odkaz/vec, ktora sa bude rozoberat v dalsej knihe, ale proste to prve citanie plne neznamenho je proste jedinecne :)
OdstrániťMna tiez rodicia viedli k citaniu (nikdy nezabudnem na to ako sme s bratom na striedacku citali nahlas Annu zo Zeleneho domu - prikaz od mami)- v podstate cela nasa rodina vela cita, aj ked kazdy mame ten svoj oblubeny zaner.
hm, nasi velmi necitali, nemali casu aleo chut (teda okrem maminych rozpravok, ale aj tie len kym sme nevedeli citat same)- mama na mna casto kricala kvoli tomu, ze som mala stale nos v knihach a ked ma chcela potrestat, nezakazala mi telku ale knihu. Nasi sa vzdy cudovali, po kom to decko je :D
OdstrániťAch Miyu, pises mi z duse. Tie svety, ktore som mohla navstivit v knihach a tolko chyb ktore som pochopila, bez toho aby som ich zazila na vlastnej kozi. Jedna autorka ma tolko zaujala svojimi dielami, ze som jej napisala maila, ked som mala v robote chvilu cas o tom, ze jej knihy chcem rychlo precitat aby som vedela ako to skonci ale na druhu stranu ich chcem vychutnavat co najdlhsie.
OdpovedaťOdstrániťSom zvedava ako sa zmeni moja politka k vytlacenym kniham, ked budem mat v izbe viac miesta na ich odkladanie. Zatial drzim posledne ulovky na citacke lebo uz nemam kam davat knihy.
To s tou dilemou ci to precitat rychlo alebo "vstrebat" plne chapem. Ja knihy precitam rychlo, pretoze to nevydrzim, ale potom obcas lutujem, ze som tomu mohla dat viacej casu a viac si to vychutnat :(
OdstrániťHoci som stastny vlastnik kindla, tak si knihy kupujem stale. Miesto sa na ne vzdy najde :D