pondelok, 24. júna 2013

Hiroaki Samura – Čiernobiely svet?



O americkom komikse sa zvykne hovoriť, že býva zbytočne násilný a krutý. V porovnaní s niektorými dielami z japonskej tvorby vyznieva ako rozprávka pre malé deti.


Hiroaki Samura chcel byť mangaka v období, keď iné deti oblizovali farbu z papiera alebo ožužlávali pastelky. Výber umeleckej vysokej školy bol teda logickým krokom . Zameranie na klasické umenie sa však ukázalo ako krokom chybným, keďže neznášal olejomaľbu a oveľa bližšia mu bola práca s bielou a čiernou.

V roku 1993 debutoval so svojou prvotinou Mugen no Juuni vo svete známou pod názvom Blade of the Immortal (Čepeľ Nesmrteľného). Nesmrteľnosť tejto mangy nie je len v názve – jedná sa o ongoing a teda stále neukončenú sériu. Na fakt, že na koniec úspešnej mangy môže čitateľ čakať celé dekády, sme si už zvykli. Niektorí viac, iní menej a niektorí si zvykli aj na to, že sa konca možno nikdy nedožijú. (Aj vy ste si spomenuli na Naruta?)


Manji nie je dobrý, ani milý a v žiadnom prípade to nie je typ chlapa, s ktorým by ste si vedeli predstaviť spoločné starnutie. Počas svojej v podstate krátkej kariéry zločinca vo feudálnom Japonsku sa mu podarilo zabiť 100 dobrých mužov a túto krásnu štatistiku uzatvoril vraždou manžela svojej sestry. Vraj neúmyselnou a vraj v sebaobrane.

Aby si uvedomil význam života a smrti, dala mu 800-ročná mníška Yaobikuni do tela posvätných červíkov kessen-chu, čím ho spravila nesmrteľným. Každá rana, zranenie alebo odseknutá končatina sa bezpečne zrastie, takže sa stáva v boji neporaziteľným. Smrteľní hľadajú nesmrteľnosť, ale kto okúsil život bez zmyslu, zmení svoje túžby. Manji s mníškou uzavrie dohodu: ak zabije 1 000 zlých mužov, posvätné červíky opustia jeho telo a on sa stane opäť smrteľným. Do naplnenia tohto sľubu sa veľmi nehrnie, až do momentu keď stretne mladučkú Rin.

Rin Asano je posledný žijúci potomok starej šermiarskej školy - Mutenichi-ryū. Jej rodičov zabila skupina známa ako Ittō-ryū a jej vodca Kagehitsa Anotsu, ktorého cieľom je vytvoriť šermiarsku školu zameranú na využívanie nových a doteraz zakázaných bojových štýlov. Marketingový manažér by možno odporučil údernú kampaň a nejaký ten úplatok, ale Kagehitsa Anotsu si povedal, že na to jednoducho nemá čas a zvolil si priamočiarejšie riešenie, ako svoju školu spraviť jedinou. Začal vraždiť konkurenciu. A keďže evidentne nemal žiadne skúsenosti s americkou a v podstate ani japonskou kinematografiou, netušil, že z detí vždy vyrastú nabúchaní pomstitelia a nechal žiť vtedy len 14 ročnú Rin. 

Tá prisahala pomstu a 2 roky usilovne trénovala a zbierala všetky informácie o členoch skupiny Ittō-ryū. Žiaľ, zázrak sa nekonal a aj napriek všetkej snahe sa stala skôr priemerným ako dobrým bojovníkom. Jedinou nádejou sa pre ňu stal Manji a spolu sa vydali na cestu nie tak úplne tradičných hrdinov.
Blade of the Immortal je čiernobiely iba kresbou, nie však obsahom. Nie je postavený na základnom protiklade dobra a zla ako sme zvyknutí zo západného mainstreamu. Manji nie je kladný hrdina a nikdy ním ani nebol. Jeho charakter balansuje medzi oboma stranami. Zabíja, aby prežil alebo dokázal svoju pravdu, no uvedomuje si existenciu vyššieho dobra. Sľúbil síce Rin pomoc pri pomste, ale jeho pohnútky nie sú vedené nutkaním konať dobro.

Manji: Môžem ti pomôcť pomstiť sa, ale nemôžem zabiť každého hajzla, ktorý ti skríži cestu. Takže potrebujem vedieť – sú títo chlapi, ktorých mám zabiť zlí? Tentokrát budem veriť tvojmu úsudku.
Rin: (Čo mám spraviť...? Nerozmýšľala som... Kto je obeť...? Kto si zasluhuje zomrieť  najviac?)
Manji: Tak, Rin! Čo to bude?!
Rin: Ja... Neviem... Jednoducho neviem! Som blázon! Spravím hrozné rozhodnutie! Viem len jedno. Ak ich nezabiješ, tak neskôr  oni určite zabijú mňa!
Manji: Do pekla. Dospeješ niekedy? Zbytočne veci komplikuješ. Všetko, čo som potreboval vedieť bol tento jednoduchý  fakt.

Rin tiež nespadá do popisu bežného pomstiteľa. Na samotný akt nemá dostatok schopností, aj keď odvahy a nerozvážnosti by mala na rozdávanie. Počas príbehu sa jej povaha mení, keď sa jej naivita stretáva s realitou. Predovšetkým pri stretnutiach s členmi Ittō-ryū, keď je konfrontovaná s vlastnou slabosťou alebo tým, že keď niekoho zabije, hoci aj pri „spravodlivom“ akte pomsty, ostane po ňom niekto, kto bude prisahať pomstu jej.

Príbeh je silnou stránkou tejto mangy. Nie je zbytočne nelogický ani samoúčelný. Veľmi dobre sa číta, ale je nutné dávať pozor, a to hlavne v momente, keď sa základná línia delí na niekoľko menších a my sledujeme nielen samostatné osudy Manjiho a Rin, ale aj ostatných postáv, či už Anotsu alebo Mugai-ryū – skupiny, ktorá bez udania dôvodu zabíja členov Ittō-ryū.

Čo na tejto mange zaujme je aj rozdielne používanie bojových techník jednotlivých postáv. Každá uprednostňuje iný štýl boja a zbraní. Manji preferuje štýl – čím viac, tým lepšie a doslova sype najrozličnejšie zbrane z rukáva. Rin má vždy po ruke zásobu vrhacích dýk a meč zdedený po otcovi a zbrane Anotsu sú tak ťažké, že ich vie zdvihnúť len on. 

Slovo násilie ide k Blade of the Immortal asi tak dobre ako horčica na párok v rožku. Pokiaľ máte slabšiu povahu a vadia vám poletujúce kusy tela, nečítajte to. Asi by stálo za spomenutie, že obľúbeným spôsobom usmrtenia protivníka v tejto mange je doslova ho rozsekať aspoň na štyri časti a ak sa podarí, tak aj na viac. Keď začnete čítať príbeh o samurajoch a roninoch určený mužom nad 18 rokov (seinen), nemôžete čakať, že bude založený na dialógoch a diplomatickom riešení konfliktov. 

V roku 1997 získal Samura za Blade of the Immortal cenu v kategórii manga na Japan Media Arts Festival (Japonský festival mediálnych umení) organizovanom Kanceláriou pre kultúrne záležitosti (bunkachō) a v roku 2000 - The Will Eisner Comic Industry Award za najlepšiu americkú edíciu zahraničného autora.
Anime verzia (2008) sa dočkala len 13 dielov a žiaľ animátori nedokázali preniesť štýl kresby Hiroaki Samuru do sveta pohyblivých obrázkov a anime nezaujalo ani spracovaním príbehu. 

V tomto momente má manga 26 zväzkov a príbeh pokračuje. Hiroaki Samura však počas práce na Blade of the Immortal nakreslil niekoľko oneshotov – môj najobľúbenejší Emerald (2001) alebo Brigit’s supper (2006), ktoré spolu s inými vyšli v zbierke Sister Generetor (2009).

K mange Blade of the Immortal sa vzťahujú dve zaujímavosti. Prvá z nich súvisí s nemeckým vydaním a zákonom č. §86 hovoriacom o využívaní symbolov protiústavných inštitúcií. Meno hlavného hrdinu Manji je japonský výraz pre svastiku a tento symbol má vyšitý na zadnej časti svojho kimona. V nemeckom vydaní je ale v celej mange retušovaný do tvaru x. Americké vydanie sa pre zmenu číta západným štýlom a keďže autor nechcel, aby boli stránky zrkadlovo obrátené, vydavatelia jednotlivé panely na stránke presunuli, aby ostali v rovnakom poradí ako pri originálnom japonskom vydaní. 

Za spomenutie stojí zbierka príbehov Bradherley no Basha - Bradherleyho koč (2005). Nájdeme tu sedem príbehov dievčat s tragickým osudom. Každý rok prechádza Bradherleyho koč Anglickom a starostlivo vyberá siroty, aby sa stali členkami slávnej opery a zároveň jeho adoptívnymi dcérami. Povráva sa, že len pár z tých, ktoré opustili sirotinec, dostane príležitosť na javisku. Kam ale potom miznú všetky ostatné? Príbeh o tajnom vládnom projekte a o tom ako si sami ospravedlníme obeť jednotlivca pre väčšie dobro.
Po všetkých tých nervydrásajúcich príbehoch a poletujúcich vnútornostiach sa Samura rozhodol zoslať na svojich čitateľov lúč svetla a nádeje v zbierke komédií. Ohikkoshi je o študentoch, láske, motorkách a iných momentoch študentského života podaného s absurdným a miestami trochu zvráteným humorom. 

Keby sme mali zhrnúť celú tvorbu Hiroakiho Samuru do pár slov alebo viet, asi by sme povedali, že jeho diela sú plné násilia, krutej reality a zároveň pútavých príbehov, ktoré si zapamätáme. Jeho štýl kresby je pre mangu veľmi netradičný. Používa realistickejšie zobrazovanie tváre a prostredia. Čo však najviac udrie do očí, je častejšie využívanie ceruzkového tieňovania a šrafovania ako používanie fólií, pre mangu takých charakteristických. Každý panel tak vyzerá ako samostatný obraz., čo je badať hlavne pri bojových scénach. Kresba napriek tomu nepôsobí staticky. Veľmi dobre zvláda anatómiu a celkové stvárnenie pocitov a charakteru postáv, ale možno by si mal dať viacej záležať na ženských hrdinkách, ktoré sa občas na seba výzorovo podobajú.

Chcete niekoho presvedčiť, že anime a manga nie sú príbehy pre deti alebo poukázať na to, že nie len komiksy sú krvavé a násilné? Práve ste našli horúceho kandidáta.

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára