Hiroaki Samura – Čiernobiely svet?

O americkom komikse sa zvykne hovoriť, že býva zbytočne násilný a krutý. V porovnaní s niektorými dielami z japonskej tvorby vyznieva ako rozprávka pre malé deti.

Hiroaki Samura chcel byť mangaka v období, keď iné deti oblizovali farbu z papiera alebo ožužlávali pastelky. Výber umeleckej vysokej školy bol teda logickým krokom . Zameranie na klasické umenie sa však ukázalo ako krokom chybným, keďže neznášal olejomaľbu a oveľa bližšia mu bola práca s bielou a čiernou.

V roku 1993 debutoval so svojou prvotinou Mugen no Juuni vo svete známou pod názvom Blade of the Immortal (Čepeľ Nesmrteľného). Nesmrteľnosť tejto mangy nie je len v názve – jedná sa o ongoing a teda stále neukončenú sériu. Na fakt, že na koniec úspešnej mangy môže čitateľ čakať celé dekády, sme si už zvykli. Niektorí viac, iní menej a niektorí si zvykli aj na to, že sa konca možno nikdy nedožijú. (Aj vy ste si spomenuli na Naruta?)

Môže sa človek stať závislým od kníh?

Prednedávnom ku mne konečne dorazila kniha na ktorú som rok čakala, pričom som neodolala a začítala sa do nej už po ceste z pošty (našťastie som nemala žiadnu nehodu a ani som nenarazila do žiadneho stĺpu). Tentokrát nie je vôbec podstatné o akú knihu ide alebo prečo, skôr by sme sa mohli zamerať na to, či človeku môže čítanie alebo vlastníctvo knihy/mangy alebo akejkoľvek formy príbehu spôsobiť pocit absolútneho šťastia. Takého, kde vás príbeh doslova vytrhne z reality pri čítaní a najlepšie aj hodiny po dočítaní poslednej vety?