utorok, 26. novembra 2013

Poviedka - Nočné rendezvous (Barneyho kroniky) - Martin Petrovský


Chicago je v noci krásne a pri všetkých tých svetlách mám pocit, akoby tu bol stále deň. Čo bolo celkom fajn, keďže skutočné slnko som už dlhšiu dobu nevidel. Bezcieľne som blúdil ulicami mesta. Nezamestnaný, chudobný, bez domova a väčšinu času opitý ako Rus večer po výplate. Za to môžu bezdomovci a ich krv značne zriedená lacným alkoholom, ktorá navyše chutí ako šťanky. Prečo vôbec viem ako chutia šťanky? To sa radšej ani nepýtajte. Ďalšia časť môjho života, na ktorú nie som hrdý. A to ma nútilo premýšľať – kde sa stala chyba? 

Moja existencia je len dlhý rad omylov a životných prehier od chvíle, keď som sa pred dvesto rokmi prebudil po noci strávenej v dedinskej krčme na kraji lesa v rodnom Valašsku, s podivnou túžbou hrýzť ľuďom do krku a okradnutý o tú jedinú cennú vec, ktorú som mal – môj zlatý medailón s rodinným erbom. Dať si dve a dve dokopy nebolo až také ťažké, dokonca ani pre mňa. 

Niekoľko pokusov a omylov a zopár útekov pred rozzúreným davom dedinčanov, ozbrojených dobre naostrenými kolíkmi a vidlami ma poučili, že zanechávať po sebe krvavé stopy a celkovo správať sa podozrivo sa neoplatí. Keby upírom ostávali jazvy, tie by mohli pri večernom táboráku rozprávať vojenské historky podobné tým, ktoré rozprávajú senilní dôchodcovia v domovoch. Na tie časy spomínam celkom rád. Vždy mám pri srdci taký ten príjemný pocit nostalgie, keď boli upíri obletovaní krásnymi ženami a za kvalitnú večeru sa považovala mladá nóbl dáma a nie náhodný opilec alebo bezdomovec. 

Noc sa práve začína. Tieto okamihy mám tiež pomerne rád. Vďaka moderným technológiám a súčasnému životnému štýlu, kedy ľudia v noci flámujú, deň prespia a na život si zarábajú pofidérnymi činnosťami, je mesto aj po zotmení plné života, a tým pádom aj potenciálnej večere alebo dobrodružstva, podľa toho, na čo mám práve chuť. Ako napríklad tá pekná brunetka. Presne tá, ktorá vyzerá, ako keby ju niekto naháňal. Rúti sa priamo na mňa, ako by od toho závisel jej život. Možno by mala svoj pohľad upriamiť pred seba namiesto toho, aby sa neustále obzerala za seba. Pre niektorých ľudí je ale očividne dôležitejšie odkiaľ utekajú, ako kam. 

Uznávam, nárazu sa dalo vyhnúť. Stačilo spraviť malý krok nabok. Úplne maličký, ale povedzme si úprimne - ako inak by sa človek mohol zoznámiť?

Mal som všetko super premyslené. V momente, keď ma mala prevalcovať, som ju chcel zachytiť, urobiť parádnu piruetu, elegantne ju otočiť v náručí a položiť na druhej strane na zem so suverénnym „Hoppalá, dáma má akosi naponáhlo.“ Žiaľ, niečo sa zasa pokazilo a obaja sme skončili na zemi. Teda, ja som bol na zemi a tá dáma dopadla na mňa, treba podotknúť, že s vôbec nie dámskymi nadávkami. Vlastne znela skôr ako robotník na stavbe, ktorý zistil, že mu manželka zabalila na obed šalát a navyše zabudla na jeho obľúbeného Pribináčika. Stále nadávajúc sa však rýchlo pozbierala na nohy, schytila cestovnú tašku, ktorú jej náraz vyrazil z ruky, a potom k môjmu obrovskému údivu aj predok mojej košele a ťahala ma na nohy. Jej ruky boli trochu chladné. „Pohni sa!“ vyštekla na mňa.  „Rýchlo, poď,“ pokračovala a s nervóznym ohliadnutím sa ma ťahala do postrannej uličky. Poslušne som ju nasledoval. Veď kto by chcel odporovať želaniu takej krásnej ženy? Uvedomujem si, že naše zoznámenie zanechalo dojem, ale takýto rýchly pokrok som naozaj nečakal. Keď ma v tmavom priechode pritlačila o stenu, skoro mi od vzrušenia vyliezli zuby. Jej telo sa ešte viac priblížilo a ja som sa nahol k jej krku. Niekto dnes bude mať dezert. Preto ma pomerne prekvapilo, keď som namiesto očakávaného telesného zblíženia pocítil, ako mi dala niečo ťažké do ruky. Bola to taška, ktorú niesla so sebou. „Dobre to postráž. Vrátim sa po to,“ zapriadla mi do ucha a potom sa otočila a utekala ďalej.

Tak toto bolo rýchlejšie, a v každom prípade to malo iný priebeh, než som čakal. Čo to celé malo znamenať.....? Na hlbšie rozjímanie však nebol čas, pretože dva výstrely, ktoré sa ozvali, boli na môj vkus až priveľmi blízko. Východ uličky zablokovali dve gorily, ktoré vyzerali ako keby im hlavy našili priamo na plecia a krky použili len ako nenápadný módny doplnok. Jeden z nich ukázal na mňa prstom. Pohľad mi skĺzol na cestovnú tašku v mojich rukách a udalosti posledných minút začali dávať zmysel. Som volavka. Typické.

„Má tú tašku, chyť ho, Vincenzo!“ nebola práve veta, ktorú by som chcel počuť od chlapíka s vizážou evidentne zocelenou niekoľkými rokmi basy natvrdo. V takýchto situáciách sa ponúkalo len jedno riešenie - bezhlavý útek. Moje nohy sú v čase ohrozenia pomerne samostatná jednotka, takže než môj mozog stačil zaveliť, už som bežal opačným smerom. 

Utiecť im nebolo ťažké. Byť upírom má aj iné výhody ako nesmrteľnosť. Nikdy sa nezadýchate, neunavíte a čo viac - nespotíte. Treba podotknúť, že studené ruky a občasný zápach čerstvej krvi z úst nie je práve magnet na baby, ale treba pracovať s tým, čo človek - pardon, upír - má. Spomalil som. Park je jedným z mojich najobľúbenejších útočísk. V noci sa im každý vyhýba, ale mne práve jeho opustenosť vyhovuje. Nesklamal ani dnes. 

Parky v noci sú proste úžasné. Tmavá nočná obloha a jemné svetlo blikajúcich pouličných lámp dodávajú tomuto miestu tú správnu hororovú atmosféru, už si len rozprestrieť deku na trávnik. Zložil som sa neďaleko fontány a začal kontrolovať obsah mne zverenej batožiny. Bola to plátenná, stredne veľká cestovná taška posiata logami nejakého módneho návrhára. Slušný balík peňazí vo vnútri nebol môj prvý tip, ale rozhodne som sa nemienil začať sťažovať. A drog by som sa aj tak nevedel nenápadne zbaviť. Zväzky a zväzky voňavučkých stodolároviek s ich príjemným šuchotavým zvukom. Odhadol som to aspoň na niekoľko stotisíc. Presnejší odhad som si nedovolil, keďže v matike som nikdy veľmi nevynikal. Ale aj to sa dá zvaliť na slabé školstvo Valašska, kde sa za génia považoval každý, kto si vedel spočítať všetky prsty, vrátane tých na nohách. 

V priebehu sekúnd sa môj pohľad na budúcnosť radikálne zmenil. O prácu nočnej zmeny na pumpe som prišiel minulej noci po tom, ako šéf zistil, že s mojím vodičským nie je všetko v úplnom poriadku. Asi som si mal uvedomiť, že po 21 rokoch od jeho „vydania“ by som mal mať 50. S výhovorkou, že mám len detskú tvár, som nepochodil. A žiaľ, tým vzala za svoje aj izbietka nad pumpou, moja kobka, moja hruda hliny, moje útočisko pred slnkom a miesto môjho denného spánku v jednom. 

Zohnať nočnú prácu, ktorú môžete hľadať len v noci, je oveľa ťažšie, ako sa na prvý pohľad zdá. „Príďte na pohovor cez deň. A prečo nemôžete cez deň? Ste si istý, že ste v poriadku? Vyzeráte dosť bledo,“ sú otázky naznačujúce, že pre danú prácu ste až príliš podozrivý. Výdavky na život mám minimálne – nepotrebujem jesť ani piť a celkovo som nenáročný na údržbu. Všetko, po čom som kedy túžil, bolo miesto, kam by som sa mohol vrátiť s východom slnka a krv s obsahom alkoholu pod 0,5 ‰. A vďaka taške plnej peňazí mám tento sen na dosah ruky. Konečne budem mať život, o akom som čítal v knihách. Ľudia sa ma budú báť, všetci ma budú rešpektovať. A moje meno už nebude Barney, ale Krvavý Barnabas. Presne tak, ako som si to vždy predstavoval!

A vtedy sa vo mne pohlo svedomie. To, o ktoré som mal prísť spolu s dušou - ďalšie zavádzajúce tvrdenie. Tá taška predsa nepatrila mne a v podstate mi ju tá brunetka zverila. Verila mi! Ale na druhej strane, skôr by sa dalo povedať, že ma nehorázne zneužila. Ale predsa len. Tie gorily nevyzerali, že by mali morálne zábrany ublížiť žene, či vlastne hocikomu. Dobre, vyhľadám ju, ale to len pre prípad, že by mala po ruke viac podozrivých tašiek, alebo by potrebovala pomoc. Záchranca pre dámu v núdzi. Má to svoj cveng. 

Opustil som park a obzeral sa okolo seba, kde by som mohol začať s hľadaním. Ten bar oproti vyzerá sympaticky, presne ako miesto, kam by sa mohla uchýliť dáma v núdzi. A aj keby tam nebola, vždy sa môžem presunúť ďalej. Chicago je plné podobných barov. Tlmené svetlá, džezový hudobný podmaz, hustý opar cigaretového dymu, ktorý sa vylieval z dvier s príchodom a odchodom hostí.

Sadol som si rovno k baru a objednal 15 ročnú importovanú írsku whisky Midleton Very Rare - len to najlepšie pre mňa, som predsa bohatý, nebudem šetriť na takej dôležitej veci ako alkohol. Zhlboka som sa nadýchol výparov, ktoré stúpali z pohára. Keď môj nos pošteklila drevitá vôňa so štipkou kože, cítil som sa ako v siedmom nebi. Toto bolo naozaj čisté tekuté zlato, nebolo skalené hemoglobínom. Potešenie mi spôsoboval už len pohľad na ňu, už som sa nevedel dočkať, kedy si ju plne vychutnám na jazyku. Spokojne som si vzdychol a  oprel sa lakťom o barový pult. Možno práve zvodná atmosféra a moje nadšenie z nedávno získaného bohatstva spôsobili, že som ju nezbadal. Keď ma zamatovým hlasom oslovila „Hej, borec, vidím, že som sa v tebe nezmýlila,“ skoro som od ľaku vypustil pohár z ruky. „Na tvojom mieste by som ale dávala lepší pozor na svoje veci,“ povedala,  sadla si vedľa mňa a nohou zasunula tašku hlbšie pod stoličku. Kývla hlavou na barmana a potom ukázala bradou na môj pohár. Keď sa pred ňou objavila whisky, usmiala sa na mňa. „Pozývam ťa.“

„Ako si ma našla?“ opýtal som sa. Brunetka zdvihla ľavú ruku, v ktorej držala nejaký tmavý podlhovastý predmet s obrazovkou a svetielkami. Sledovacie zariadenie, mohol som si domyslieť. „Volám sa Monica. Monica Grieve,“ predstavila sa. „Barnabas,“ odpovedal som so starostlivo vybratým tónom, ktorý by mal naznačovať, že nemám nič proti zblíženiu, ale predsa len jej ešte úplne nedôverujem. „Vďaka za pomoc, Barney.“

Ale nie, zasa! Z nejakého dôvodu ma každý, komu som sa predstavil, okamžite začal volať Barney. „Hej Barney. Ako sa máš Barney? Pokosil si už trávnik, Barney?“ Krvavý Barney znelo skôr ako nejaká detská bábková postava, než nebezpečný predátor, ktorým som bol. Čo sa ľuďom nepáčilo na Barnabasovi? Bolo to predsa také vznešené a impozantné meno! Možno by pomohlo, keby som za sebou zanechal niekoľko mŕtvol a na stene nápis: „Krvavý Barnabas“ alebo „Bol tu Barnabas.“ A kto by bol potom Barney, ha?!


„Počuj Monica, ja som síce dobrák od kosti, pomôžem každému, kto to potrebuje, ale zasa pŕŕŕ. Tie gorily, čo ma naháňali, nevyzerali práve najnevinnejšie. Nemám rád, keď ma niekto zneužije a potom pokojne zmizne,“ pozrel som na ňu v nádeji, že zbadám nejakú reakciu. Nepohla ani brvou „Len môj inštinkt lovca ma zachránil pred tým, aby som neskončil ako anonymná mŕtvola v priekope.“ Že lovca! Zachoval som sa skôr ako nejaká gazela než gepard, ale to som jej rozhodne nemienil vešať na nos. „Nemyslíš, že by som si zaslúžil nejakú odmenu?“

Monica sa nahla ku mne a našpúlila pery. „Vieš, čo je v tej taške, však?“ Prikývol som. Monica bola neskutočne nádherná žena. Zahľadel som sa jej hlboko do očí. Mala ich fascinujúce, minimálne C-čka! „Ak mi ešte trochu pomôžeš, podelím sa s tebou.“ Zdvihol som pohľad a uvidel, ako si oblizla plné pery. „A možno dostaneš aj bonus.“ Táto veta takmer spečatila môj osud, ale akosi sa mi podarilo schytiť posledné zvyšky rozumu unikajúceho svetelnou rýchlosťou z mojej hlavy.

„O aké peniaze sa vlastne jedná a ako si k nim vôbec prišla? Ľudia zvyčajne nebehajú po uliciach s cestovnými taškami plnými bankoviek a nenaháňajú ich podozrivé indivíduá s menami ako Vincenzo, Beppe a podobne,“ otázka podľa mňa viac ako na mieste. Keď som mal nastaviť vlastný krk, tak som aspoň chcel vedieť dôvod. 

Monica si odpila z pohára a zamyslene sa pozerala pred seba. V momente, keď som začal mať pocit, že sa jej teraz v hlave premieta celý jej život, sa otočila smerom ku mne. 

„Keď som sa zoznámila so Salvatorem, bola som len mladé naivné dievča. Niečo ako Dorotka a toto bola pre mňa krajina Oz, len si to skús predstaviť. A potom som zistila, že som tehotná a všetko sa tým zmenilo. Nechcela som, aby moje dieťa vyrastalo ako mafián. Preto som zobrala tie peniaze, pre moju budúcnosť, ale hlavne pre budúcnosť môjho nenarodeného dieťaťa,“ Monica dorozprávala a pravou rukou sa dotkla svojho brucha, ako keby sa snažila uchlácholiť svojho budúceho potomka. Jej príbeh by ma možno bol aj celkom dojal, keby som ho pred niekoľkými dňami nevidel v telke a keby som si nevšimol, ako za ten čas stiahla už tretí pohárik. 

Chvíľku som si ju meral pohľadom imigračného pracovníka vypočúvajúceho skupinku Mexičanov blízko pri hraniciach, keď sa rozosmiala a rukou ma jemne potľapkala po pleci. 

„Teba neoblbnem, čo? Priznávam, tie peniaze nie sú tak úplne moje.“

„To som si už stihol domyslieť,“ zamrmlal som polohlasne.

„Nepotrebuješ vedieť, prečo tie peniaze mám a ako som sa k nim dostala. Stačí, keď ti poviem, že ich predchádzajúci majiteľ rozhodne nepocíti stratu na svojom konte, pretože tie prachy vlastne ani neexistujú. Ale neboj, nikto ma dobre nevidel, keď som ich brala, takže nevedia, koho vlastne naháňajú. Preto šli po tebe, keď zbadali tašku, tú poznajú. Ako sa ti vlastne podarilo im ujsť?“ opýtala sa.

Bohémsky som sa uškrnul. „Ako som už spomínal, mám inštinkt lovca...a zopár ďalších kvalít.“ Nahol som sa bližšie k nej. „Som upír.“

Monica sa narovnala a zamykalo jej kútikmi úst. „Aha.“ Premerala si ma odhora nadol pohľadom, ktorý by dokázal krájať železo na tenšie plátky než sushi majster uhorku. Očividne mi neverila, ale neurazil som sa. Som predsa dobrák od kosti.

„Nie, naozaj. Teraz ti to nemôžem dokázať, vieš, nechcem vzbudzovať pozornosť, ale ak si nájdeme nejaké tmavé miestečko, ukážem ti svoje zuby,“ musím uznať, že to sprisahanecké žmurknutie som si mohol odpustiť, ale nechal som sa uniesť atmosférou. Monice sa na tvári vystriedalo niekoľko výrazov, až napokon povedala. „Ok, povedzme, že ti verím. A čo budem mať z toho, ak sa dám dokopy s upírom? Vieš, ja žijem celkom rada, mám rada slnko, v lete sa celé hodiny opaľujem na terase. Preferujem bronz pred bielou pokožkou.“ 

Teraz bol rad na mne, aby som na nu pochybovačne pozrel. Napriek predchádzajúcemu vyhláseniu bola pomerne bledá. Nechal som to však plávať, nemal som chuť zbytočne vŕtať do detailov.

„Samozrejme, rešpektoval by som tvoje rozhodnutie. V každom prípade, viem veľmi rýchlo utekať, vidím v tme a som silný. Pomôžem ti zbaviť sa tých mafiánov. A potom - ktovie? Možno sa rozhodneš pridať sa ku mne. Len si predstav, boli by sme skvelý pár. Ja by som bol ako Spike a ty moja Buffy. Ja Lestat a ty môj Louis. Bol by som Edward k tvojej Belle.“

Monica zaklipkala očami. „Kto?“

Čo tá ženská nečíta žiadne romány a nesleduje telku? Zneistený som pokračoval, „Dracula k tvojej Mín...,“ keď ma prerušila. „Ok, ako myslíš, Dracula. Počúvaj, mám plán.“

- - -

Keď som sa konečne dostal von z baru, mesiac bol už pomerne vysoko, no ani pokročilá nočná hodina nebránila ľuďom v ich rušnom živote. Tašku som si pevne pritisol k hrudi. Snažil som sa v sebe prebudiť toľko spomínaný inštinkt lovca, no skôr sa vo mne ozývala tá gazela. Možno som si mal cucnúť trochu krvi. Ale Monica sa netvárila, že by pri tom mala chuť spolupracovať a na zložité prehováranie sme nemali času. Ale možno až bude po všetkom, konečne nájdem spriaznenú dušu. To, čo som hovoril v bare, neboli len plané reči. Každý schopný upír má po ruke ženu, ktorá ho bezmyšlienkovite miluje a obdivuje. Len si nie som istý, či práve tá časť o obdive a milovaní vyjadrovala pocity, ktoré voči mne Monica mala. Mám dojem, že z jej pohľadu som vyčítal skôr vypočítavosť a chladnokrvnú kalkuláciu. Na druhej strane, keby som bol dobrým znalcom charakteru, asi by som na tom bol po finančnej a ľúbostnej stránke podstatne lepšie ako v súčasnosti

Z vrecka nohavíc som vytiahol servítku z baru a porovnal načrtnutú mapku s miestom, kde som sa práve nachádzal. Moje nohy tentoraz potrebovali pár odvážnych slov a trochu dohovoriť, ale nakoniec som sa, aj keď pomaly, blížil k označenému miestu. Uvedomoval som si, že akýkoľvek strach, ktorý som pociťoval, bol iracionálny. Nemohol som umrieť. Teda mohol, ale nedával som veľkú šancu tomu, že by tie gorily mali po ruke ostré kolíky, alebo by si dali tú námahu oddeliť moju hlavu od tela. Ľudia už dávno neverili v existenciu upírov, a to aj napriek ich obľúbenosti v literatúre. A možno práve to bol ten dôvod. Z lovcov noci, obávaných figúr minulosti - k nagélovaným vzdychajúcim mladíkom, ktorých viacej trápi láska k nejakej ženskej ako utíšenie večného hladu -, to sme sa teda dopracovali! 

Nervózne som sa obzrel. Už len zopár krokov! Keď mi Monica vysvetľovala svoj plán, všetko znelo tak logicky a jednoducho, ale teraz som si tým už nebol taký istý. Teoreticky by som nemal mať morálne zábrany, lenže celá táto situácia zaváňala problémom. A problémy, tie ja nemám rád. Vyhýbam sa im ešte viac ako svätenej vode. Aj keď neumriem, bol som presvedčený, že to bude bolieť. Zahľadel som sa do mútnej masy vody, ktorá tiekla v širokom kanáli vedľa mňa. V Chicagu lemujú takého kanály skoro každý druhý blok, tvoria spletitú sieť, v ktorej sa odrážajú pouličné svetlá a v ktorých pláva všetko možné, len nie ryby. 

Pustil som sa po jeho brehu vyhýbajúc sa zúrivým čivavám a ich mračiacim sa majiteľom. Prečo niekto venčí psa o druhej v noci? Možno by som mal zmeniť miesto pobytu. Niekde na vidieku by som sa mal určite lepšie. Menej stresu, ale na druhej strane by som prišiel o anonymitu. No, v každom prípade to stojí za úvahu. V duchu som si tento nápad zapísal do mentálneho notesu, ktorý sa už začínal celkom plniť. Poznámka o sťahovaní sa objavila hneď vedľa – Čo takto práca v krvnej banke? Berú aj nočných pracovníkov?

Onedlho by som mal naraziť na podnik zvaný Mamma Leone. Veľký neónový nápis a namakaní týpci naznačovali, že som sa dostal do svojho cieľa. Trochu som zaváhal, nemám rád, keď na mňa niekto strieľa. Keď mi Monica popisovala, čo mám robiť, znelo to jednoducho. Úplná malina. Monica sa dušovala, že nebudú strieľať, aspoň nie hneď. Mali by príliš veľa svedkov. Teraz som si tým už nebol taký istý. Potenciálni svedkovia vyzerali na to, že by sa vedeli v pravý čas otočiť a presvedčivo tvrdiť, že nič nevideli. Vlastne tam vtedy vôbec neboli. Ja by som bol tiež radšej niekde inde. V každom prípade je načase začať realizovať náš plán.

Veľkou silou vôle sa mi podarilo odlepiť ruky z tašky a ležérne si ju prehodiť cez jedno plece tak, aby bola dostatočne viditeľná z každého uhla. Prvá časť plánu splnená, teraz to bude už len horšie. Pomaly som sa približoval k baru. Ako prvá ma zbadala gorila č. 1 – tmavé vlasy, tmavé oči, nevábne vyzerajúca jazva na pravej strane líca a vražedný výraz tváre. Podľa toho, ako jednu ruku vsunul do saka a druhou zakýval na gorilu č. 2 - špinavý blond, slnečné okuliare -v noci?- a gorilu č. 3 – plešatý, taktiež slnečné okuliare -, som vedel, že si všimli návnadu a vedeli presne, čo by v nej malo byť. Pravdepodobne dostali aj môj popis. No paráda. Než som sa stihol otočiť, všetci traja mali vytiahnuté revolvery a gorila č. 4, Vincenzo, niečo kričala cez dvere do vnútra podniku. Nepočul som, čo presne, keďže v tom čase som už utekal opačným smerom. Gorily mi doslova dýchali na päty, až na Vincenza. Tieto sa snažili oveľa viac ako tie predošlé. 

Ľudia nám uhýbali a vytvorili tak celkom dobrú únikovú cestu. Táto časť mesta bola dosť obľúbená, plná barov a prvotriednych podnikov, čo sa odrazilo aj na množstve ľudí. A pravdepodobne polovica podnikov boli mafiánske brlohy, dodal som len tak mimochodom v duchu. Možno preto nám ľudia tak pohotovo ustupovali z cesty, boli na takéto naháňačky zvyknutí.

Keď som dobehol na most, vedel som, že je koniec. V pätách som mal Vincenza a jeho bandu a druhú časť mosta zablokovali ďalšie dve postavy v tmavých oblekoch. Prudko som sa otočil, možno som dúfal, že im predsa len akosi uniknem.

Guľku v hrudi som cítil skôr ako som počul výstrel. Náraz ma posotil dozadu a potom som už len padal a padal. Ak malo drevené zábradlie zabrániť tomu, aby ľudia spadli z mosta, v tomto prípade značne zlyhalo. Letel som vzduchom, okolo mňa poletovali bankovky po tom, ako mi taška vypadla z ruky a svišťala vedľa mňa. Nerozluční spoločníci až do samého konca. Mojou jedinou myšlienkou bolo, že vo filme by to vyzeralo skvelo. Náraz na hladinu nebol práve jemný, to som mohol dopadnúť rovno na asfalt. Posledné, čo som videl, než sa nado mnou nenávratne zavrela hladina, bol jasný mesiac a niekoľko zúrivo gestikulujúcich svalnáčov, ako sa navzájom obviňujú. Už teraz som ľutoval toho, kto oznámi správu o nenávratne stratených peniazoch svojmu šéfovi. 

Nechal som sa unášať riekou ešte ďalšiu hodinu. Miesto, kam ma trafila guľka, bolo už takmer zahojené, ale stále bolelo ako šľak. Vyštveral som sa na breh. Moja snaha vyžmýkať z oblečenia čo najviac špinavej a podozrivo páchnucej vody sa ukázala ako márna, tak som to vzdal a čvachtal sa na miesto stretnutia. Do parku, kde som sa mal stretnúť s Monicou, som dorazil už napoly vysušený a s oveľa lepšou náladou. Zranenie bolo zahojené a strasti prežitej noci viac menej zabudnuté. Už ma čakala len svetlá- no, skôr nočná - budúcnosť po boku krásnej ženy. 

O to viac ma zarazilo, že na mieste stretnutia nikto nečakal. Keď som sa k opustenému kroviu približoval, stále som dúfal, že sa jednalo len o nepríjemnú hru tieňov a že predsa len čoskoro zbadám známu postavu s dlhými hnedými vlasmi. Na tráve som však uvidel kôpku šiat a bielu obálku, čo nevyzeralo veľmi povzbudivo. Posledné zvyšky nádeje sa rozplynuli, keď som si prečítal lístok, ktorý v nej bol. 

Barney, zlatko,

ďakujem za pomoc. Neviem, či si tento list prečítaš, a teda sa ti podarilo  uniknúť, alebo si zbabelo utiekol. V každom prípade si mi tým nesmierne pomohol, za čo som ti naozaj vďačná, aj keď sa už nikdy neuvidíme. Keď som ťa uvidela stáť na tom chodníku, vedela som, že mi ťa poslal osud. Za odmenu som ti nechala veci na prezlečenie (určite si po tom páde celý mokrý) a niečo na pamiatku. Možno máš pocit, že som ťa zneužila, ale myslím, že aj ty časom pochopíš, že by to medzi nami neklapalo. Rovnako ako by to neklapalo pred 200 rokmi. A mimochodom – ja som Lestat a ty si môj Louis. 

Bozkávam,

Monica

V obálke som našiel môj zlatý prívesok, ktorý som 200 rokov považoval za nenávratne stratený. Môj hnev na Monicu za jej podvod sa miešal s túžbou spomenúť si, čo sa v tú noc na Balkáne stalo. Ak ju znovu stretnem, ja budem predátor a ona moja gazela. Ani jeden z nás nestarne, ja však nezabúdam a ani neodpúšťam. Ale minulosť som už zmeniť nevedel. Nikdy som nemal s ničím súhlasiť a nikdy som jej tie peniaze nemal dávať výmenou za sľub, že sa o ne neskôr podelíme. Ja som niesol všetko riziko, zatiaľ čo ona si pokojne ostala sedieť v bare a popíjať 15 ročnú whisky. „Necháš sa zastreliť, padneš do rieky, do vzduchu vyhodíš pár bankoviek, ktoré som ti nechala v taške a každý si bude myslieť, že ty si mŕtvy a peniaze sú navždy stratené. Ako tvrdíš, si predsa nesmrteľný, alebo si mi klamal?“ Prázdne reči, ja som sa mal nechať zastreliť, aby si ona mohla užívať peniaze, bez toho aby niekto neskôr spoznal jej tvár a začal dávať nepríjemné otázky. A čo za to? Nové háby a medailón, ktorý mi milostivo vrátila. Môj život sa nezmení, neviem prečo som si nahováral pravý opak.

Prezliekol som sa do nových džínsov a trička. Monica našťastie prihodila aj tenisky. Zdvihol som sa zo studenej trávy a pobral sa von z parku. Budem musieť nájsť nové mesto, pretože Chicago je príliš malé na to, aby som ho zdieľal so Salvatorem, Vincenzom alebo Beppem a rozhodne nemám chuť na ďalšie blízke stretnutie s guľkou. Musím však riešiť pekne jedno po druhom. Východ slnka je blízko a ak si nenájdem vhodný úkryt, vzplaniem ako prskavka na 4. júla. 

Kráčal som po ulici tak, ako len niekoľko hodín predtým – bez peňazí a bez kúska šťastia alebo nádeje na zmenu. Typické.

________________________________________________________________________________

Barney vznikol na tému: Prečo sú všetci upíri bohatí a to neexistuje upír bezdomovec?  

Autor: Martin Petrovský (Martina Beláková & Petra Némethová)
Séria: Barneyho kroniky


2 komentáre:

  1. Hm, vraj séria... Takže existuje aj pokračovanie? Barney mi je sympatický! ;)


    Dada / Trojveršie.sk

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. No bude existovat (snad). Je to planovane ako seria. Dalsi na rade je prequel, ktory ma zial zatial len uvod :).

      Ak mas nejake komentare k stylistike, pripadne k inym veciam - pokojne povedz, aby bol dalsi diel lepsi.

      Odstrániť